Jeden z mojich obľúbených výrokov je tento od Krishnamurtiho: „Kto si je istý, je už mŕtvy človek.“ Poznám veľa takých, čo už všetko vedia a nepotrebujú sa nič učiť. Tak tí nech čítajú ďalej.
Je to už pár mesiacov, čo mi nezchádza z mysle téma – vzdelávanie učiteľov. Nechcem ich znosiť pod čiernu zem. Aj ja čiastočne pracujem ako učiteľka a nemám rada buzerovanie typu, že sme úplne na figu. Zároveň však pracujem ako školská psychologička. Vidím, že je to potrebné. Konkrétne do našej školy sa dostanú deti len vtedy, ak majú nejaký problém, ktorý im neumožňuje fungovať na klasickej škole. Je to zaujímavá práca, ale veci nie sú vždy jasné a jednoduché. Takmer každý z nich sa v niečom výrazne vymyká z priemeru. V pozícii učiteľky (a psychologičky jak by smet) sama na sebe vnímam, že s niektorými deťmi mi to ide lepšie s niektorými horšie. Niektoré dni sú lepšie, niektoré hrozné. Niekedy je to problém metodický, ale povedala by som, že častejšie leží v osobnostnej rovine.
Hnevá ma, že si neviem kolegov získať pre myšlienku pravidelnej spoločnej supervízie. Mohli by sme sa učiť všetci od všetkých. Každý má iný pohľad, X rokov skúseností, inak vníma ten istý problém, to isté dieťa. Ale veď, prečo by sme sa mali takto učiť?! My už vieme. Ak je problém s deckom, pošleme ho k tebe na vyšetrenie. Škoda, že radšej chceme opraviť dieťa, ako by sme boli ochotní zmeniť niečo u seba. Alebo aspoň chcieť pochopiť. A zavolala by som niekoho z vonka. Najlepšie niekoho kto ani v škole nerobí. Už sme niekedy tak zacyklení, že prevetrať mozgy vôbec nezaškodí. Škoda, že supervízia nie je povinnosť vo všetkých pomáhajúcich profesiách.
Počas VŠ som robila vo firemnom vzdelávaní. Štandardná prax – hard skills a soft skills. Hard sú vedomosti a povedzme niečo ako technické zručnosti. U učiteľov sú to vedomosti z predmetu, metodika a didaktika. No a potom existujú softy. Zamestnanci vo firmách sa bežne vzdelávajú v tom, ako vychádzať s ľuďmi. No a učitelia nie. Komunikačné a interpersonálne zručnosti, osobnostný rozvoj? Zabudnite! Nie je to divné? Veľa ľuďom zo školstva nie, nuž mne áno. A pritom netreba byť žiadny lúmen. Stačí si spomenúť, ako to bolo s nami, keď sme boli deti. Ak som nemala rada učiteľa, tak ten predmet nemal šance, aby ma zaujímal. Fyziku neznášam dodnes. Podľa mňa čím je mladšie dieťa, tým výraznejšie u neho zohráva rolu osobnosť učiteľa. Ako sa decko cíti na hodine, taký postoj si k tej oblasti vytvorí. Niekedy aj na celý život.
Spomienka na prvých učiteľov? Stavím sa, že ako prvé vám napadnú veci, týkajúce sa toho, aký to bol človek, ako sa správal a aký vzťah ste k nemu mali. Ten na ktorého si spomeniem najprv bol fyzikár. Normálne duševne chorý človek. Jasne! Nie všetci pedagógovia sme úchylní. Dovolím si, ale tvrdiť, že všetci máme nejaký mindrák. Ak nám nejaké dieťa stúpi na otlak vieme mu to spočítať. Ruku na srdce, je to tak. Inak pristupujeme k jednotlivým deťom.
Na „sebaanalýzu“ chodím už 8 rokov, 4x ročne. (Je to celkom záhul, ale ozdravný.) Aj po tých rokov sa stáva, že sa objaví žiak alebo situácia, ktorú mám problém spracovať. Aj aktuálne mám takého žiaka. Nie a nie si ho obľúbiť. Som pri ňom nervózna, musím sa kontrolovať. To nie je dobre. Je to vyčerpávajúce. A on vie, že niečo nie je v poriadku. Má svoje veci, ale to má každé decko u nás. Loptička nie je na jeho strane, ale na mojej. To ja si neviem poradiť zo sebou. Toto dostať ľuďom v školstve do hlavy. Supervízia má byť psia povinnosť nielen u psychológov, ale aj u učiteľov.