Trápenie alebo ako sa rodí sloboda

Autor: Viera Filipová | 6.3.2013 o 15:20 | Karma článku: 6,47 | Prečítané:  509x

Mám niekoľko vášní. Tá najsilnejšia z nich je potreba pochopiť seba, ľudí okolo mňa a možno tak trochu aj svet. Vedieť ako žiť. Od prvotného detského záujmu „prečo?“ som postupne prešla k jednoduchšej otázke „čo?“.  O čo tu vlastne ide? Co se to sakra deje?

A tak sa v sebe zaoberám situáciami a pocitmi, ktoré ma vyrušia, ktoré neviem zaradiť. Taký moment sa stal jeden nedávny pondelok. Ako takmer každý pondelok chodím do onkologickej ambulancie a rozprávam sa s pacientmi počas chemoterapie.  Stretla som sa s dámou, ktorú poznám už vyše 3 rokov. Bola v zlom stave. Nemala síce bolesti, ale nejaké tráviace ťažkosti (alebo niečo iné, neviem) spôsobilo, že prijímala minimum potravy. Bola zoslabnutá, unavená... Po terapii som ostala rozrušená. Už som bola x-krát v rozhovore s pacientmi aj v horšom stave a cítila som sa dobre, často až pozitívne nabudená (ako je toto možné, tak o tom asi v inom blogu). Vŕtalo mi to v hlave – čo sa dialo?, čo bolo iné?.

To čo vyrušilo mňa, samozrejme, nebol jej zdravotný stav. Jeden z rozdielov bol v tom, ako prežívala svoj stav. Typ akčnej, rozhodnej ženy, ktorá je stále v niečom zaangažovaná, miluje svoju prácu, rieši všetkých a všetko, sa dostane do situácie, keď ju fyzická slabosť odstrihne od toho, čím sa sama definuje. Ona je tá, ktorá pomáha a teraz má prijímať pomoc! V žiadnom prípade nechce obťažovať. A čo bude ďalej? Čo ak to bude horšie? ODCH, hospic...? A čo na to rodina? Nie, určite nebudú súhlasiť, to vie. Neschopnosť/neochota/strach akceptovať daný stav, prijať pomoc, odovzdať sa tomu, čo sa deje, odovzdať sa druhým, vytvárala až hmatateľné utrpenie. Prijať vlastnú nemohúcnosť, bezmocnosť a odkázanosť bola v tom momente nad jej možnosti. Tieto myšlienky ju vyčerpávali viac, než samotný zdravotný stav.

Ani netreba hovoriť, že moje napätie bolo dané najviac tým, že som sa zrazu dívala do nezvyčajne jasného zrkadla. Som podobný typ povahy a zobúdzalo to vo mne moje vlastné strachy a limity. Rozumela som podstate jej utrpenia. Viete, kadečo som si prečítala z východných filozofií a až v tomto momente niekoľko vecí, ktoré som vedela (len v hlave) sa prelialo do celého tela. Taký intímny moment osvietenia. Nie sú to udalosti, čo prinášajú utrpenie. Utrpenie spočíva tom, ako udalosti svojho života prežívam. Ako ich hodnotím. Zaraďujem do kategórií. Toto je dobré, toto zlé, toto musím vydržať a potom bude dobre, takto by to nemalo byť: byť chorý je zlé, byť šťastný je dobré, hádať sa je zlé, byť v harmónii je dobré, nemať prácu je zlé, mať prácu je dobré, byť chudobný je zlé, mať peniaze je dobré, mať zdravé nohy je dobré, mať ich ochrnuté je zlé...... nekonečný proces odmietania reality, seba, svojho života, ľudí. Samotné udalosti nie sú ani dobré ani zlé, ale ak ich vnímam ako zlé, môžu nadobúdať až katastrofické rozmery. Ako ja vnímam vlastné životné udalosti - z tadiaľto prichádza všetko moje trápenie.

Blbosť, možno si hovoríte. Ako môže rakovina priniesť niečo iné ako trápenie. Asi by ste sa čudovali, ako som sa čudovala ja celý prvý rok tejto práce. Pravda je taká, že asi tretina rozhovorov je o tom, čo pozitívne choroba priniesla – ilustrujem slovami jedného pána: „...mal som firmu, lietal som hore dole, všetko išlo, všetko som mal. Ale veď ja som si vtedy niekedy ani nevšimol, aké je počasie. Alebo zrazu bola jar a ani som nevedel, kedy začala. Teraz z tej firmy nemám skoro nič, ale hneď viem, keď zasvieti.“ Niektorí z nich si všimli, že síce boli kedysi zdraví, ale nežili. Až teraz keď sú chorí začali žiť.

Ani 7ročné čakanie na dieťa, ani nezamestnanosť, ani rozvod, ani život bez partnera, ani úmrtie blízkeho človeka nie sú zdroje trápenia, odtiaľ smútok neprichádza. Ten pochádza z túžby, fantazijnej predstavy o tom, že to má byť inak. Ako by bolo dobré, keby to bolo inak. A to inak sa javí byť zdrojom šťastia.

Stavala som tri roky hlinený dom, hodne netradičnou technológiou, dokonca aj pre hlinených staviteľov. No a týždeň po dokončení hrubej stavby, spadol. Mnoho práce, energie... V niekoľkých minútach vo mne prebehli snáď všetky emócie od veselosti nad absurdnosťou situácie až po hlboké zúfalstvo. Ako vždy pátrala som, čo ma vlastne rozbíja najviac. Nájsť to, pomenovať a pozrieť sa, či je to skutočne zdroj ohrozenia a potom sa znovu postaviť na nohy a nejako ísť ďalej. Toto ešte nikdy nezlyhalo. Poznám to podľa toho, že sa daná téma už v mojom živote neobjaví. Ak to nezabralo, nezachytila som to, čo ma rozbíja, dostatočne presne. Čiže: nikomu sa nič nestalo; som zdravá; peniaze, ktoré tam spadli som nemala v to samé ráno a nechýbali mi; vynaložená energia je späť, dávno som dospala a dojedla všetky výdaje; ja som tá istá, čo včera... čiže, čo sa vlastne deje?

Najväčšiu bolesť som cítila, keď som si premietala všetky svoje očakávania, ako to už bude pekné, ako sa nasťahujem (a neskutočne veľa detailov a podrobností, ktoré som s tým spájala) – toto všetko som musela pustiť. Držalo sa to ako 3dňový zacucaný kliešť. Múdrejšia časť môjho ja to hneď v prvých minútach začala vnímať ako duchovné cvičenie. Teraz sa ukáže ako ne/lipnem na materiálnych veciach, túžbach, predstavách a víziách. Trvalo to tak týždeň, kým sa povyplavovali posledné detaily sklamaných túžob, fantazírovania a pomyselných strachov čo a ako, a hlavne ak by som ne/bola bývala...

Keď som pustila posledné z nich, tak prišiel pocit... taký tichý ale silný. Niečo ako oslobodenie. Vedomie, že môj pokoj nie je závislý od toho, čo sa mi deje alebo môže stať. Také vnútorné upokojenie, že som silnejšia a múdrejšia, než som si kedy o sebe myslela. Nie som bezmocná a moja moc spočíva v mojom vlastnom myslení a cítení. Ak ma niečo zraňuje, stačí sa na to nejako inak pozrieť, chcieť porozumieť, vedieť veci/život nechať samé ísť. Keď si začnem rozumieť, napätie sa rozpúšťa. Pomenovaný strach stráca na sile.

Toto som pred pár mesiacmi skôr intuitívne než s plným vedomím urobila. Po pamätnom rozhovore s tou pacientkou akoby zapadli posledné kúsky puzzle s touto témou. Posledné dva týždne neprešiel deň, keď by sa mi toto poznanie nesprítomnilo nejako počas dňa. Život je samý paradox – spadnutý dom a nešťastná žena s rakovinou, môžu byť zdrojom strachu, alebo slobody a pokoja.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?