Demokracia, kríza a trable so sebaúctou.

Autor: Viera Filipová | 20.12.2012 o 11:53 | Karma článku: 10,69 | Prečítané:  741x

Komplikované reči ekonomických a politických vzťahoch v súvislosti s krízou nie sú, podľa mňa, potrebné. Len zakrývajú jednoduché mechanizmy, ako fungujeme v dennom živote. Keď očistíme všetko mudrovanie, zostane nám náš vlastný strach a to ako s ním v obyčajnom živote naložíme. Ten je poskladaný z malých výziev. Nie sú veľké hrdinské činy. To ako sa rozhodujeme v malých veciach smeruje naše malé osudy a v sumáre celú spoločnosť k prosperite alebo úpadku.

Vo svojom chápaní vecí som dospela sem: demokracia je o dôvere, že sme dobrí, v živote sa zachováme čestne, nevezmeme viac ako nám patrí, nebudeme ubližovať ergo nemusíme sa báť slobody, môžeme veriť. Opakom je diktatúra – nikomu nič neverím, ľudia sú v zásade zlí, treba ich kontrolovať a rozhodovať za nich, inak všetko zle dopadne ergo slobodu treba zrušiť.

Okolo seba vidím zápasy medzi týmito dvoma pólmi. Ako psychologička mám na to svoj uhoľ pohľadu a vychádza mi psychologické vysvetlenie (samozrejme J). Podľa mňa vlastne vždy zápasíme so sebou – koľko mám v sebe strachu. Podľa toho aký je silný v tej ktorej situácii, mi vyjde – ľudia nie sú normálny, zakážme, kontrolujme, vydajme zákon (zakazujúci/ochraňujúci), alebo snáď to bude v pohode, veď ľudia sa vedia dobre rozhodnúť.

Keď sa rozhodujem o druhých ľuďoch a spoločenských otázkach vždy sa vlastne rozhodujem o sebe – áno, môžem si v tejto veci veriť / nie, ešte si v tejto veci veriť nemôžem. Je to o vzťahu k sebe – koľko mám k sebe úcty, aby som nasledovala svoje čisté/čestné  pohnútky, alebo ešte chcem zaklamať, zobrať si viac. Môžem sebe veriť, mám seba v dostatočnej úcte, aby som (dosaďte si podľa seba): neopisovala na skúške; neklamala manželovi; nevymýšľala vtipnejšiu historku, než sa v skutočnosti stala; nebrala si odmenu, ktorá mi nepatrí; nechcela prijatie od ľudí, o ktorých v zásade nestojím; nechcela sex od chlapa, ktorý sa mi nepáči; nebrala si veci, čo mi nepatria; nezabila niekoho preto, lebo ja som nešťastná; neprijala výhodu, ktorú si nezaslúžim.... alebo čo s tým, keď to vidím. Mám dosť sebaúcty a odvahy povedať kamarátovi/kolegyni/susede/riaditeľke/manželovi/synovi, čo to robíte, nešibe vám, naozaj toto potrebujete? Na základe toho ako nám vychádzajú tieto zápasy so sebou, sa vzťahujeme k spoločenským / politickým témam, k diskusiám v práci / na pive, k výchove svojich detí, ku všetkým ľuďom, o ktorých sme kedy zavadili, k peniazom...

...a cez sebaúctu a peniaze sa dostaneme ku kríze. Pokiaľ tomu dobre rozumiem, Gréci si porozdávali v rekordne krátkom čase viac, ako si pre seba dokázali zarobiť – taká nejaká karikatúra sociálneho štátu. Koľkí Gréci vyžierali systém neoprávnene? Koľko bolo tých, čo o vyžieraní vedeli a nič nepovedali? Že by nijaký Grék netušil, že je zle a bude ešte horšie? Uverila by som snáď len nejakému mníchovi v monastérii. Ten sa ale nepôjde sťažovať na námestie. Pre neho sa nič nezmenilo. Nikdy nič nemal a teda nič nestratil. Ťažko sa prijímajú dôsledky za svoje podiely ku spoločnej apokalypse, veru ťažko. Teraz ukazujem prstom na nich.

Poďme k tým trom, čo ukazujú na mňa. Dám do pľacu niečo, čo sa mi samej nepáči a vidím to ako príspevok ku kríze. Ako psychologičke mi „spoločnosť“ verí, že budem konať čestne a zverila mi právo posudzovať niektoré skutočnosti. A tak za mnou prišli klienti, či by som nedala odporučenie na príspevok na dopravné vozidlo. Majú dcéru s postihnutím a pakárne viac, než dosť. Môj názor bol, že napriek všetkému trápeniu, čo prežívajú (a mne je to naozaj ľúto),  dieťa je schopné cestovať  autobusom. Auto vlastne majú, mali ho doteraz bez príspevku.

Čiže čo... nepodpíšem im to; nepomôžem, keď môžem? Chcieť uľahčiť, znamenalo, napísať niečo s čím sa nestotožňujem. Nazývajme veci pravými menami  - klamala som. Nemusíme si nahovárať, že to bolo vo vyššom záujme a teda v poriadku. Nebolo to tak, lebo som si nemyslela, že sú na tie peniaze odkázaní. Proste som sa bála, povedať na rovinu, čo si myslím. Bála som sa, že si budú myslieť, že nechcem pomôcť, že nie som dobrý človek. A rolu zohral aj môj postoj k vlastným ťažkostiam v živote. Ešte je to tak, že by som bola rada, keby mi niekto uľahčil aj vtedy, keď mám na to, aby som veci uniesla. Suma sumárum: moje rozhodnutie smerom k nim vypovedalo hlavne o mne – o mojej pochybnosti, či som dobrý človek a neochote namáhať sa v živote. Ešte nemám seba v takej úcte, aby som v takejto situácii neuhla. V konečnom dôsledku som dovolila, brať zo spoločného. Z cudzieho krv netečie. Takto sa pracuje na kríze. Veru, ako povedal Maslow, každý čin sa nám zapisuje na osobný účet ako vlastné plus alebo mínus a niekde vnútri dobre vieme, aký bol náš úmysel.

Myslím si, že demokratické zriadenie umožňuje krízu. Stojí vlastne len na miere dôvery v seba, v sebaúcte, v odvahe byť pravdivý, v ochote namáhať sa, žiť zodpovedne a čestne. Toto všetko sa pretaví na nejaké správanie, ktoré podvádza prípadne umožňuje podvod iným alebo nepodvádza prípadne ani neumožní podvod iným. Čo stým? Vieme prijať dôsledky za svoj podiel na stave spoločnosti/EU/partnerskom vzťahu....? Pľutie síry na facebooku je rovnocenné zameteniu hovienka pod koberec a pôžičke Grécku. Apropo... pôžička Grécku sa, podľa mňa, rovná ochráneniu svojho dieťa pred dôsledkami jeho vlastného prúseru. Všetko ututlať, aby sme my nemali problémy, ajajajáááj tejto ceste chýba hrdosť.  Pre mňa je konštruktívnejšou cestou, dávať veciam pravé mená, tak ako ich vidím; viac si ceniť seba, riskovať pravdivosť v  malých veciach, vyžrať si dôsledky svojich činov do dna alebo napríklad aj napísať tento blog.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?