Tenká hranica medzi výchovou osobnosti a chrapúňa

Autor: Viera Filipová | 4.11.2012 o 16:55 | (upravené 4.11.2012 o 17:23) Karma článku: 13,44 | Prečítané:  4244x

O tom ako skutočne milí rodičia môžu mať doma skutočne protivné deti. O tom ako chceme, aby boli sebavedomé, nebáli sa a netrápili tak, ako sme to kedysi prežívali mi. Radi by sme im dopriali to najlepšie: šťastný život, pokoj, láskavých ľudí, dostatok...každý podľa svojho gusta. Výsledok často nie je to, čo sme zamýšľali. Na zamyslenie ponúkam to, čo sa priebežne učím na sebe, stretávam vo svojej praxi a vidím v živote.

 

Veľa rodičov vyčítalo z múdrych knižiek, že s dieťaťom treba jednať partnersky. Nie zlá rada, naozaj nie zlá. Ja premýšľam takto. Prv než prikročím k rečiam o partnerskosti, začnem tým, že rodič je šéf. Dieťa má mať vklad do diskusie. Počúvam, prehodnocujem. V konečnom dôsledku rodič rozhodne. Možno usúdi, že dieťa pravdu nemá a bude po jeho. Možno uzná argumenty a bude to tak, ako hovorí dieťa. Je to vec rozhodnutia súhlasiť, nie výsledok ústupku.

Aby sme vedeli dobre šéfovať, musíme najprv uveriť, že sme dobrí ľudia, vieme milovať a nechceme ubližovať. Je dobré, uveriť tomu najsilnejšie, ako viete. Tak silno, že vám to vydrží, keď sa dívate na frustrovaný plač a najmä keď sa na vás pohoršene pozerá 20 okoloidúcich (mama setra, svokor...), ako riešite vreštiace dieťa s tečúcimi nervami. „Šéfovať“ v mojom ponímaní znamená robiť seba-vedomé rozhodnutia a brať na seba zodpovednosť za dôsledky, ktoré z nich vyplynú. Ak ste sa rozhodli pre dlhší večer pri rozprávke a ráno bolo peklo, tak mu nenadávajte, nevyhrážajte sa. Zavrite pusu, vydržte a večer viete, čo máte robiť. Veľakrát je to tak, že netuším, čo vlastne chcem. Vtedy je fajn, nehodiť to na decko. Ono je, aké je. Je také práve preto, že sa ja v sebe neviem zorientovať.

Partnerský vzťah vnímam ako rovnocenné postavenie potrieb rodiča a dieťaťa.  Nie je dôvod, aby sa dieťa malo horšie ako rodič, ale ani lepšie. To je ale sebecké! Dieťa má mať to najlepšie! Nepochybne, najmä zdravú hlavu. Aby sa tak stalo, musí byť v kontakte s realitou. Ja svoje uvažovanie smerujem k tomu, že dieťa raz odíde do spoločnosti. Ak máte zdravý rozum, postupne prenechávate svojho miláčika spoločnosti, až raz odíde úplne. A verte mi, že tam vonku (MŠ, ZŠ, SŠ, , OÚ, KSČM, SPP, PPT...) ho nikto nebude milovať tak ako vy. Čím staršie dieťa, tým viac budú od neho čakať. Dieťa ktoré sa postupne neučí, ako prebrať za seba zodpovednosť, vydržať, nedostať a dať, pýtať si keď je to rozumné, bude hodne trpieť. Omnoho viac než by ste si želali.

Samozrejme záleží na veku. Iné očakávame od dvojročného, iné od dvanásť ročného. Dosiahnuť  rovnovážnosť vo vzťahu je umenie. Mne pomáha uvedomenie, že vo vzťahu na uspokojenie potreby vždy jeden musí počkať. Raz ja, raz on/a. Každý s kým príde vaše dieťa so styku, bude toto chcieť. Svoje potreby vieme odsunúť, alebo žiť s tým, že sú nenaplnené. Táto časť je fajn. Teší nás, uprednostniť niekoho, koho máme radi. Takto vieme ukázať lásku. Tá tenká rozlišovacia čiara je v tom, že by sme mali pozorne sledovať svoje vlastné hranice a nie, ako veľmi dieťa chce. Čo sme v danom momente ochotní dávať, kde už končí naša aktuálna kapacita. Tam kde momentálne končia vaše zdroje (pozornosť, trpezlivosť, financie, čas...), už nebudete dávať z radosti. Výsledkom bude váš pocit únavy, krivdy a zneužívania. Ak dávate, keď nechcete, hromadí sa nespokojnosť. Potom sa v nepohode preklopíte do: ...tak dosť, teraz ja! Vtedy prebehnete cez dieťa ako buldozér a ani neviete, čo sa presne stalo. Výsledok? Pocit viny – oprávnene, lebo dieťa schytalo aj niečo, čo mu v danej situácii nepatrilo. Reakcia? Pri najbližšej príležitosti sa budete snažiť „dať“ viac než je vaša aktuálna kapacita, než vôbec chce dieťa. A znova dookola. Toto sa volá ambivalentná výchova. Dieťa nepozná vaše hranice, nevie kedy šliape na otlak, kedy nie. Zneistie pri vyhodnocovaní sociálnych situácií a regulácii svojho konania.

Myslím, že bežným omylom je že, keď chcem niečo dobré pre dieťa, tak dávam ja, dieťa dostáva. Ak chcete niečo vy pre dieťa, tak dieťa vtedy odkladá seba a svoje potreby a svoju potrebu realizujete vy. Čo je v poriadku, pokiaľ nekŕmite seba, okolie a dieťa ilúziou, že robíte niečo pre neho. Lebo potom čakáte, že konečne ono urobí niečo pre vás a vlastne by mal prísť rad na neho.

Sebapoznanie je cesta k zdravým vzťahom. To čo dieťa s vami zažije, bude realizovať inde. Nezáleží na tom, čo deklarujete, ale ako sa správate a ako sa pri vás cíti. Pre mňa je kľúčová otázka: čo vlastne chcem, keď idem niečo riešiť; čo potrebujem; akú správu mu chcem doručiť. Čím skôr zasiahnem, čím presnejšie viem, čo chcem, tým menej mätiem dieťa. Konfrontácia je prevencia hádky. Keď sa vám podarí vyhnúť znevažovaniu a kritizovaniu osoby a zostať len pri popise správania, tak konfrontácia nebude nepríjemná, ale zmení sa na pracovnú poradu. Niekedy sa to nepodarí. Nie som Ježiš. Keď vychladnem, vrátim sa k situácii a ospravedlním sa.

Keď sa decká nenaučia, vnímať hranice vo vzťahoch, budú dostávať viac než si zaslúžia prípadne chcú, alebo viac než je vaša kapacita, tak budú k nezastaveniu. Ak do toho primiešate výčitkami a kritizovaním jeho osoby pocit, že toto všetko sa deje preto, lebo stoja za figu, dostanete molotov koktail. A to ste chceli len to najlepšie. Niečo ako zlaté pravidlo? Nechráňte dieťa pred zranením, sklamaním, smútkom alebo hnevom iných. Pomáhajte radšej menej ako viacej, lebo pomáhaním mu nepomáhate. Veľmi vážne počúvajte, keď dieťa kričí: ja sám! Nestojte pred ním, radšej sa mu postavte za chrbát. Niečo v zmysle: bolí to, vidím, som tu, neboj, enem voľáko už len bude. Zniesť bolesť dieťaťa je vyšší level, ako zniesť tú svoju.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?