reklama

Hooligans verzus „Zlatíčko, buď pekný chlapček.“

Pozrela som si dokument o hard futbalových fanúšikoch a premýšľam nad tým, kde sa toľká agresivita berie. Zaujíma ma, aké sily s tými ľuďmi hýbu. Podľa mňa je každý organizmus nadizajnovaní tak, aby konal efektívne, žil v súlade so svojím prostredím a tak zvyšoval svoje šance na prežitie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Čo sa teda stane, že sa niekto rozhodne takto extrémne riskovať so svojím zdravím a životom? Jedna vec je jasná – o futbal určite nejde. Dospelí chlapi sa navzájom lovia po uliciach, dohadujú si tajné bitky na tajných miestach, ktoré sa polícia snaží vypátrať a zabrániť im v tom, aby si navzájom rozbili hlavy. Miestami som zdesená a miestami mi to príde také absurdné, že sa musím až smiať. Ako nejaká veľká spoločenská outdoorová hra.

Moja pravda je, že sa takýchto vecí bojím a snažím sa ich pochopiť. Pozerala som aj britský film Hooligans s Elijahom Woodom a po týchto dvoch sa mi vybavila úplná klasika Fight Club. Vo všetkých troch ide zdanlivo o vybitie agresivity. Myslím si však, že agresivita zúčastnených nie je cieľ. Vidím ju ako prostriedok k niečomu, čo v živote tým ľuďom chýba. A nie je to vec výhradne individuálnej traumy z detstva. Bil ho otec, porúchali sa mu kolieska a tak sa tlčie na ulici. Myslím si, že ten kto zažil individuálnu traumu, tak mu aj individuálne šibe. Pripadá mi, že hooligans je dosť rozsiahly sociálny jav a teda musí byť odpoveďou na iný sociálny jav.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ja uvažujem o spoločnosti ako organizme, spojených nádobách... proste ako o kompaktnom systéme, kde sú prvky vo vzájomnom vzťahu. Nielen na ulici, ale aj keď som sama riešim: Ježíš, čo by si o mne pomyslel ten, henten. Pričom to, čo si uvedomujem je len špička ľadovca. Domnievam sa, že na podvedomej úrovni vo mne beží omnoho bohatšia „diskusia“, ktorá zahŕňa aj mne neznámych ľudí. Rozhodujem sa a hlavne cenzurujem vo väčšine situácií podľa toho, či budem u druhých ocenená, prijatá, alebo či hrozí odmietnutie. Proste a skrátka, či sa nám to páči alebo nie sme navzájom prepletení.

Späť k systému. Vlastnosťou každého systému je tendencia udržať rovnováhu. A teda domnievam sa, že ak sa vyskytne nejaký nový sociálny jav, nutne zapadá do systému. Predstavujem si to ako sformovanú odpoveď (kompenzáciu) na prítomnú neuvedomenú, ale veľmi silnú tendenciu v spoločnosti. Niečo ako dorovnanie nevyvážených síl.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri práci s deťmi a rodičmi sa najčastejšie stretávam s problémom – ako dieťaťu vymedzovať hranice, ako sa vymedzovať voči partnerovi, ako sa učiteľ vymedzuje voči žiakovi. Niekoľko rokov fušujem aj do pracovnej psychológie a tam je to o tom istom. Ako sa vymedzovať voči kolegom. Všade sa stretávam s tým, že máme obrovský problém vymedziť sa, konfrontovať. Skoro všetkých ľudí, ktorých poznám majú problém použiť v akomkoľvek vzťahu obyčajné slovo nechcem. Haluzia, vymýšľajú, čo by ako radi, ale nedá sa.... Nedá sa je výsledok strachu. Ja tie veci pre teba, teba, teba proste urobiť nechcem. To znie ako véééľmi neslušné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sme vychovávaní v mali by sme: má sa pomáhať, nemá sa chcieť pre seba, nemá sa odmietať, má sa všetkých milovať, máme byť slušní, nemá sa kričať, má sa poslúchať, nemáme byť emotívny, máme byť rozumní, má sa ustúpiť a nemá sa hádať.... Agresivita ako vlastnosť je síce vrodená každému živočíchovi, ale my ju nemáme používať. To nie je pekné – u mužov, no a už vôbec nie u žien. Tak to ako kde sme! Čo sme zvery!?

Pravda je taká, že sme. Nanešťastie sa ako zvery nechováme, lebo zvery sú velice konštruktívne tvory. Celá táto tabuizovaná oblasť vedie k tomu, že my ženy riešime svoje „konfrontácie“ veľmi sofistikovane. Intrigujeme, ohovárame, krútime koalície, raz sa kamarátime s tou potom s inou. Zlatko sem, zlatko tam, „bože, ako ti to ide k vlasom!, „ježíííš, ty si schudla!“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chlapi idú priamejšie, ale tiež nemôžu vyskakovať a tiež sú od prírody obdarení väčšou mierou agresivity. A často sa od rodičov dozvedajú: buď dobrý chlapec, nebi sa, neodvrávaj, pomáhaj mamičke. Matky si ich držia pri sebe, lebo lásky nemajú nikdy dosť. Obzvlášť ak sa jej nevedia oddať v rovnocennom vzťahu. A otcovia sa často krát nevedia zrovnať s konkurenciou a chcú mať pravdu, aj keď ju nemajú. A obaja nechcú, aby ich dieťa vyzeralo, že je nevychované. A tak sa uzda drží skrátka. Potom po Aupakroch chodia muži s melírom, nosia svojim ženám kabelky v treťom mesiaci tehotenstva, aby sa neunavili. Nechajú sa vydierať od svojich detí, rodičov, šéfov. Boja sa, za seba zabojovať a schuti capnúť ženskú po zadku, aby neboli označení za hnusných násilníkov. A ženy sa sťažujú, že ak chcú mať frajera musia si ho samé zbaliť a potom to aj tak stojí za figu, lebo tam kde umrela všetka bojovnosť umrel aj dobrý sex.

No, môže byť na toto iná odpoveď ako tá, že sa niekde proste vydrapí ventil? Chlapci si riadne naložia, aby cítili a ukázali, že tu sa ešte žije. A ukázali to tím, ktorí už zabudli, že sa ako chlapi narodili. O tomto je celá psychiatria – o bežných potrebách, pochybnostiach, smútkoch, strachoch a hneve vypumpovaných do extrému.

Má niekto pochybnosť, či je naša neschopnosť vôbec akceptovať agresivitu ako existujúci fakt, naozaj celospoločenský jav? Nuž, nech pováži. 300 policajtov riskuje zdravie a život, aby od seba udržali 2000 bitkárov. Zabezpečia autobusy, koridory, psov, drahé vybavenie a bijú ich, aby sa nebili medzi sebou. Štát prevezme na seba zodpovednosť za ich životy. Prečo vlastne? Sú dospelí, chcú to. Ring voľný. Hneď vedľa futbalového ihriska. Daj občianku, choď dnu a nechaj si rozbiť hlavu. Jaj, ale čo keď niekoho aj zabijú. Jááj. No, tak to je iné. Ľudský život treba chrániť hoci aj proti vôli majiteľa. To radšej nech zabije niekoho policajt. A máme to pod kontrolou. Mladá pani, toto navrhujete?! To ich máme nechať sa tu biť! Tak to zas nie! Tu nikto zlý nebude. o to sa postaráme, aj keď by sme vás všetkých mali zbiť.

...najprv oni proti sebe, potom všetci proti policajtom. A takto sa hráme.

Viera Filipová

Viera Filipová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Živí ma psychológia, pracujem s deťmi, zaujímam sa o medziľudské vzťahy, o to kto som a čo vlastne chcem. Angažujem sa v Inštitúte psychoterapie a socioterapie. Mojou veľkou vášňou sú alternatívne stavebné technológie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu